Pod šepkajúcimi dverami

Dom na azúrovom pobreží bol krásny príbeh, preto som si nemohla nechať ujsť ani autorovu ďalšiu knihu a ani tentokrát som nebola sklamaná. Priznávam, že Dom sa mi páčil o maličký kúsoček viac, ale aj Pod šepkajúcimi dverami som si maximálne užila a miestami mi vybehla aj nejaká tá slza (najmä v záverečných kapitolách). V príbehu sa rieši smrť, čo je dosť citlivá téma, ale autor ju podal veľmi pekne. Príbeh ma dokázal zároveň rozosmiať, zahriať pri srdci i pekne emočne vyžmýkať. Našla som tu veľa krásnych myšlienok. Wallace bol úspešný, no chladný, arogantný, nepríjemný a sebecký právnik, ktorý nemal problém ísť aj cez mŕtvoly. Až keď zomrel a dostal sa do Cháronovho prievozu si uvedomil, aký bol jeho život... nešťastný a neuspokojivý. Páčilo sa mi, že sme mali možnosť sledovať jeho postupnú premenu. Vďaka obyvateľom netradičnej čajovne získal iný pohľad na život, začal prehodnocovať niektoré veci, vážiť si maličkosti, užívať si "život", naučil sa starať sa o druhých, dávať najavo svoju lásku a podobne. Nakoniec sa z neho stal láskavý a starostlivý muž, ktorý by pre svojich blízkych urobil prvé i posledné. Z Huga od začiatku vyžaroval pokoj a pozitívna energia, nebolo ťažké si ho obľúbiť. Mal veľkú trpezlivosť a nenechal sa len tak niečím vykoľajiť. Nikdy neodmietol podať pomocnú ruku. Zároveň ho však v jeho vnútri trápili mnohé problémy, až by som ho najradšej objala a uistila ho, že neurobil nič zlé. Páčil sa mi jeho vzťah so starým otcom, ich vzájomné doberanie aj neustála podpora. Získali si ma aj ostatní obyvatelia čajovne. Mei bola taká menšia neriadená strela s podrezaným jazykom, občas ju bolo treba krotiť, aby neurobila nejakú hlúposť, no mala srdce na správnom mieste. Nelson bol tiež skvelý, bola s ním veľká sranda, neraz ma vedel rozosmiať. Samozrejme, nesmiem zabudnúť ani na jedného rozkošného psíka, bez ktorého by to nebolo ono. V čajovni vládla priateľská atmosféra, mala také zvláštne čaro, až som ju mala chuť tiež navštíviť, dať si čaj a nejaký dobrý koláčik. Romantická linka bola jemná, rozkošná a trochu smutnokrásna. Wallace a Hugo sa pomaličky, nenápadne oťukávali a vzájomne po sebe pokukovali a ja som sa nad nimi musela len prihlúplo usmievať. Čo viac dodať, za seba vám môžem Dom na azúrovom pobreží i Pod šepkajúcimi dverami len a len odporučiť a dúfam, že sa dočkáme prekladu i autorových ďalších kníh.